Existuje iste veľa kritérií, na základe ktorých môžeme tvrdiť, že určitá spoločnosť je vyspelá. Podľa jedných jej úroveň určuje tempo ekonomického rastu, druhí poukazujú na rozdelenie hrubého domáceho produktu na obyvateľa, iní na kultúrnu vyspelosť a gramotnosť väčšiny občanov, ďalší zas trebárs na počet väzňov. Podľa teórie systémov sa sila celého systému rovná sile jeho najslabšieho článku. Ak tento prístup uplatníme v rámci akejkoľvek civilizácie, môžeme vyhlásiť, že vyspelosť spoločnosti určuje to, ako rieši problémy ľudí postihnutých chudobou.
V slovenskej spoločnosti sa o chudobe príliš nehovorí; akoby bola tabuizovaná. Lenže toto tabu je nebezpečné. O to viac, že o citlivých a rozumných riešeniach tohto celospoločensky závažného problému sa takmer vôbec nedá hovoriť ani na úrovni politiky. A nedostatočná či takmer nijaká diskusia o tomto probléme je navyše poznačená množstvom neznalostí a predsudkov.
Asi jediným styčným bodom ľudí, ktorí sa chudobe venujú je to, že ju považujú za problém. To je však žalostne málo, pretože vnímanie tohto problému, ako aj spôsoby jeho riešenia si často môžu protirečiť. Chudoba sa dá chápať ako problém ekonomický, ako jav potenciálne ohrozujúci stabilitu štátneho zriadenia, ako problém morálny – ako zlyhanie jednotlivca, ako problém charity a milosrdenstva atď. Tieto rozdielne optiky však často bránia vidieť problém chudoby ako problém ľudských práv. Ako práv človeka na dôstojný život a práv nebyť chudobný. Prvý krok k tomu, aby sme chudobu mohli chápať aj takto, je vyjasniť si niektoré pojmy a definície a kriticky sa pozrieť na povery, ktoré sprevádzajú diskusie o chudobe.